Čas na rozhovor si našiel útočník Martin Šoltís. Skromný chalan z východu republiky nám prezradil ako sa dostal k Diplomatom, ako vníma slovenský hokej ale aj čo to z tímových žúrov.
1. Čauko, čauko ďakujeme, že si si na nás našiel čas. Ako si sa ty dostal do tímu Diplomats Pressburg?
Ahojte, tak do tímu som sa dostal cez môjho dobrého „parťáka“ Domina Turáka, ktorý za Diplomatov chytal. Ja som pôsobil v druholigovej Petržalke, ktorá ale zo dňa na deň prestala fungovať a tým pádom bola jediná voľba EUHL. Veľmi rýchlo som sa vďaka tejto „východnarskej spojke“ začlenil do kolektívu a pravdu povediac, už by som asi nemenil.
2. EUHL je ťažké skĺbiť dobrý hokej, školu prípadne zamestnanie?
Naozaj veľkú výhodu majú chalani, ktorí hrajú za školu kde študujú. Školy sú potom o trošku viac zhovievavejšie. Ak ste z inej školy, treba si to všetko organizovať ako sa dá, čiže miestami je to veľmi náročné ale dá sa to prežiť. Napriek tomuto je EUHL vynikajúci projekt ako stvorený pre hráčov, ktorí už nestíhajú trénovať 6krát do týždňa. Navyše je obrovský priestor na rast tohto projektu a som sám zvedavý ako to bude vyzerať o 5 či 10 rokov.
3. Pochádzaš z okolia Prešova, ako by si opísal úroveň práve na východe republiky?
Najväčším rozdielom je určite počet klubov a tým pádom aj počet možností. Hráči na východe môžu hrať extraligu iba v Košiciach a Poprade, čiže konkurencia je vysoká. Veľa hráčov končí v juniorskej kategórii, pretože nemajú šancu sa ďalej pretlačiť. V poslednej dobe sa mi ale zdá ako keby tam bola väčšia chuť po hokeji, nedávno otvorili tréningovú halu v Prešove, Vranove na Topľou a na nohy sa pomaly stavia aj hokej v Humennom. Škoda, že Bardejov nedokázal naplniť extraligové ambície, ale taký je hokej, je to postavené na sponzoroch a bohužiaľ to nevyšlo. Paradoxne to bol veľmi dobre fungujúci klub, ktorý mal podmienky ako máloktoré tímy v extralige.
4. Diplomats Pressburg. Kam podľa teba môže súčasný káder dokráčať?
Tento rok je diametrálne odlišný oproti minulému, najväčším rozdielom je zmena štadióna. Hrávame a trénujeme v Hamuliakove, čo je dosť komplikované na dopravu a čas. Možno je to taký trest, za to, ako sme si nevážili podmienky, ktoré nám škola dokázala vytvoriť. Na druhej strane sa kolektív podstatne „prefiltroval“ a zostali len tí, ktorí chcú skutočne hrať za Diplomatov. Vedenie sa veľmi nezmenilo a stále robia veci tak, aby sme sa mohli starať iba o hokej. Klobúk dole pred trénerom , manažérom a najmä riaditeľom školy, ktorý robí prvé posledné nezištne bez akýchkoľvek nárokov.
5. S kým si najviac rozumieš na ľade a s kým mimo ľadu?
Na ľade sú to určite kolegovia z útoku, Jerguš Čáni a Vlado Hegely, z ktorými sa nám v príprave celkom slušne darilo. Mimo ľadu sú to chalani zo školy FTVŠ, Denis Pravda a Boris Beliansky, ktorí sú moji spolužiaci. Ale myslím, že veľa času trávim s chalanmi s Diplomatov a asi najviac s Igorom Karabom, ktorý mi veľmi rád ukazuje „nočnú Bratislavu“(smiech).
6. Čo si myslíš o súčasných pomeroch v slovenskom hokeji? Kde sú podľa teba najväčšie nedostatky oproti úspešným krajinám?
Určite vo výchove mladých hráčov. Je tu veľmi málo hokejistov a takmer žiadna konkurencia, ale to už snáď vidí každý okrem kompetentných. Zmena trénerov pri mužskej reprezentácii a projekty pre juniorov nie sú zlé, ale je to iba taká náplasť na pár rokov. Ak sa chceme raz vrátiť medzi svetový špičku, musí sa začať od piky, tak ako to urobili Fíni a nedávno aj Česi.
7. Aké máš plány po ukončení štúdia?
Chcel by som sa venovať trénerstvu v ľadovom hokeji, možno niekam vycestovať a nabrať potrebné skúsenosti. Je to však všetko veľmi ďaleko a všetko ukáže čas.
Maťovi ďakujeme za super rozhovor a prajeme veľa úspechov v osobnom aj športovom živote.
Autor : Jakub Sudek
